Milanov denník?

Bolo to včera. Deň ako každý iný, myslel som si ráno. Vstal som, naraňajkoval som sa, spravil ešte nejaké veci a išiel som do školy. Bežný začiatok dňa.
To som ešte netušil čo všetko sa stane. Asi v pol ceste som začal rozmýšľať o peniazoch. Chcel som si pripraviť peňaženku. Zložil som si tašku, vybral peňaženku, otvoril a... peniaze nikde. Bolo 7.20, vlak išiel 7.42... Otočil som sa, bežal domov, celý zadychčaný som vletel do bytu po peniaze. Ako na potvoru som ich nemohol nájsť. Po dvoch minútach hrabania sa na stole som konečne našiel aspoň päťdesiatku. Na stanicu som bežal ako pomätený...
Stihol som to. Dokonca som čakal vo vlaku 5 minút, kým išiel.
Ako sme si to tak túrovali na Poriadie, myslel som si, že to bola jediná "divnosť" toho dňa. Keď však štartoval z Poriadia, nešlo to. Asi dve minúty sa pokúšali ísť dopredu nasilu, no nakoniec museli odpojiť posledný vozeň. Samozrejme, meškali sme, prišiel som o dosť neskôr na nultú a z látky o kryptovaní symetrickými a nesymetrickými šiframi som toho moc nepochopil...
Na fyzike sme pre zmenu dostávali známky z písomky (nemusela byť, ale naštvali sme fyzikárku :). Približne polovica triedy schytala gule a ostatní štvorky a tak. Čo som však nečakal, bolo, že ja a jeden spolužiak sme dostali 1/2. (ten druhý tak trochu opisoval, ale to skoro všetci). Tá známka však nebola ani tak moc zaslúžená. Profesorka sa nad nami vtedy zľutovala a dovolila nám použiť knihy. Možnosť využili skoro všetci... a väčšina triedy mala za 5. Asi si viete predstaliť na čo som myslel. (Čo je to za tupcov, keď ani s učebnicou nevedia vyrátať pár stupídnych príkladov.)
Po škole som samozrejme išiel domov. Nevýslovne som sa tešil z konca týždňa a očakával som skorý návrat domov. Vlak išiel o tri štvrte na dve. Doma som mal byť okolo štvrť na tri... Vlak sa pekne rozbehol, dvere sa nezatvárali, zrýchľoval, nezatvárali, trúbil na veľké množstvo divných ľudí skoro stojacich pred ním, dvere sa zatvorili, išiel, spomaľoval (prečo???) a zastavil sa pod mostom. Jednoducho so sebou sekol a ani sa nepohol. Vo vlaku nás bolo tak polovica vagóna a mali sme z toho náramnú srandu. Strojvodca s tým druhým strýkom čo chodí a cvaká lístky začali bahať hore - dolu a kamsi vyvolávať. Nás si však nikto nevšímal. Neustále pobehovali sem a tam, čosi montovali, skúšali štartovať, ničili majetok spoločnosti (ani som netušil v akom dezolátnom stave sú vlastne vlaky, ktorými chodím... strojvodca, asi patrične nastatý, šmaril čosi o takú divnú skrinku z ktorej trčali dráty a všeličo iné a ona sa skoro rozletela...). Ako tak plynul čas, mobilní operátori dostali trošku zarobiť, lebo každý volal komu mohol o tejto udalosti (ja som nebol výnimkou) a niektorí mali trefné poznámky typu: "Asi budeme spať pod mostom...", dokonca to jeden chalan vzdal a z vlaku odišiel. Dohromady im sprevádzkovanie vlaku zabralo asi 50 minút. A teraz si predstavte, čo keby som sa súrne ponáhľal. Bola by sranda to vysvetlovať.
Domov som sa teda dostal asi s hodinovým meškaním. Séria bizardností sa však nekončila. Keď som mame oznámil, že idem za počítač, (čo je?!, to nemôžeme mať isté pravidlá, aj keď mám sedemnásť?) vypadol pre istotu prúd v celom meste. No čo už, aspoň pôjdem k babke a budem pokračovať v čítaní (mám rozčítaného Pána prsteňov, momentálne Dve veže). Len čo som si u nej sadol za stôl, prúd nám naskočil. Z čítania teda nebolo nič. Totižto nechať si ujsť čarodejnice, to by bolo skoro ako hriech :). Čítal som teda až keď babina zasadla k svojej telenovale.
Jednoducho deň ako každý iný...

S pozdravom Milan